Navigácia
Obsah
Ľudová kultúra
Tradičným spôsobom obživy väčšiny obyvateľov Dlhého Klčova bolo poľnohospodárstvo. Dolný Zemlín je regiónom úrodnej nížiny. Jej severná hranica zachytáva obec. Dobre sa tu darí obylninám, okopaninám, aj iným plodinám. Pestovali sa najmä zemiaky, ktoré spolu s kapustou a fazuľou tvorili predaj, podobne ako kukurica a cukrová repa. Približne do 50. rokov nášho storočia sa siali konope, ktoré boli základnýmproduktom pre výrobu domáceho plátna. V polovici 20. storočia sa okrem plodín pestoval v obci tabak. Priemerné domáce hospodárstva chovali rožný statok - kravy, býky a voly, ale aj ošípané a hydinu. Chudobnejší sa snažili chovať aspoň prasiatko a sliepky, na dvoroch bohatých gazdov nechýbali kone.
Dievky v dlhokolčovskom kroji
Zobilnín sa pestovali pšenica, jačmeň, raž a v menšej miere ovos. So zrnom chodili do Vranova, Sedlísk a Nižného Hrabovca, kde sa nachádzali mlyny. Bohatý kraj na plodiny bol chudobný na drevo, potrebné v zimnom období. Medzi tunajšími obyvateľmi a obyvateľmi severnejších oblastí prekvital preto čulý výmenný obchod - za drevo platili kapustou, fazuľou a kukuricou. Nadbytok plodín a živočíšnych produktov speňažili u židovských obchodníkov.Ako sa dozvedáme zo záznamov v obecnej kronike, ešte v roku 1954 využívali tunajší roľníci pri obrábaní pôdy konský, alebo kravský záprah. Orali zväčša železným, menej dreveným pluhom, bránili železnými alebo drevenými bránami. Sejbu prevádzali prostredníctvom sejačiek. Kombinovali priemyselné hnojivá s maštaľným hnojom. Obilie sa do konca štyridsiatych rokov kosilo ručne, začiatkom 50. rokov začali používať kosačky na konský poťah. Pokosené obilie kládli do krížov, ktoré sa v tunajšom prostredí označovali ako moradiki. Po niekoľkodňovom uležaní sa zvážalo obilie do stodôl a do stohov. Pri zvážaní do stohov si pomáhalo viac roľníkov, aby stoh čím skôr zakryli a tak uchránili proti prípadnému dažďu. Práca bola zavŕšená menším pohostením pre zvážajúcich. Po zvoze obilia začínala mlatba. Mláťačky sa rozišli po celej dedine. Občas dochádzalo k menším stretom záujmov, keďže každý roľník chcel mať vymlátené obilie medzi prvými. Nakoniec sa opäť všetko zavŕšilo hostinou, teraz už väčšou ako po zvoze. Okopaniny (zemiaky, repa, kukurica, tabak) sadili do vopred pripravenej pôdy. Zemiaky sadili za plečkou. Znamená to, že ich kládli do plečkou vyhĺbených kanálikov a ručne zahrabali. Po dozretí, už v polovici nášho storočia, zemiaky nevykopávali, ale vyorávali. Tabak, ktorý začali pestovať v roku 1950, sušili v stodolách. V období neskorej jesene chodili Dlhoklčovania lámať kukuricu, ktorú po večeroch lúpali.
Tradičné obydlia boli v obci postavené z dreva alebo hlinených valkov, spravidla pokryté slamou. Pri vstupe do domu sa vchádzalo najprv do prikľeta, potom do chiži, ktorá slúžila viacúčelovo ako kuchyňa, obývacia izba i spáľňa zároveň. S tým súviselo i zariadenie chyže, pretože okrem pece na varenie a pečenie nachádzali sa tu postele, stôl so stoličkami, ľembaki, kasna na uskladnenie šatstva (skrine sa v dedinskom prostredí začali používať až v povojnovom období). Steny boli vyzdobené maľovanými taniermi a obrázkami s náboženskými motívmi. Mazanú dlážku vystriedali neskôr drevené diľe. Zadná časť domu slúžila na hospodárske účely. K hospodárskym staviská patrili maštaľ a stodola.
Podobne ako v širšom regióne Zemplína a Šariša, aj miestne obyvateľstvo sialo konope, ktoré po spracovaní slúžilo na výrobu priadze. Po utkaní šili z domáceho plátna jednotlivé prvky ľudového odevu. Ženský kroj tvorili podolok a oplečko ako spodné časti oblečenia, lajbik a jopka patrili k vrchným častiam odevu. V chladnom zimnom počasí používali ženy chustki gombarki a až po 2. svetovej vojne sa v tomto prostredí ujali geroki. Na sukňu sa dopredu dával vo všedné dni šurc a vo sviatky fartuch. Na hlave nosili nevesty začepki. Hlavnými súčasťami mužského odevu boli gače ako časť spodného prádla, nohavki, košuľa a lajbik patrili k vrchnému ošateniu. V zimnom období používali chlapi geroki i kožuchi. Hlavu pokrývali kalapom, v zime baranicou.
Na začiatku nášho storočia boli v obci dvaja zemani Soták a Tomáš, grófka zvaná miestnymi obyvateľmi Barcijka, niekoľko bohatých gazdov, a zvyšok tvorili chudobné hospodárstva. Želiari kopali za tretinu u gazdu. Znamená to, že pri kopaní zemiakov boli dva riadky gazdove a tretí toho, čo kopal. V letnom období počas žatvy kosili za moradik, t.j. každý desiaty snop obilia - jačmeňa či pšenice - bol želiarov. Ak niekto pre chorobu, dôsledky živelnej pohromy, či inej nepriazne osudu bol nútený odpredať zeme, skupovali ich v medzivojnovom období predovšetkým tzv. amerikánci, ľudia, ktorí v rokoch veľkého vysťahovalectva koncom 19. storočia až do 20. rokov nášho storočia odchádzali za prácou do Zámoria, kde si nahonobili slušný majetek. Podstatná časť chotára bola majetkom grófky Barčinky, ktorej kúria sa nachádzala v miste neskoršej výstavby družstevních bytovek, smerom na Rafanou. Při prízemnej budove kúrie s mnohými miestnosťami sa nachádzala kerta. Grófka mala početné služobníctvo. Okrem kočiša, ktorý sa staral o kone do panského záprahu, boli tu viacerí sluhovia starajúci sa o podradnejšie plemeno koní používaných pri poľnohospodárskych prácach na poli. V objekte kúrie bol zamestnaný ešte jeden sluha, služnica a kuchárka. Všetci čo pracovali u grófky, dostávali ako odmenu ročnú penziu a kúsok zeme na obrábanie pre vlastnú potrebu. Po grófkinej smrti rozpredal jej mladší syn v období Slovenského štátu takmer celý majetok miestnym gazdom. Po vojne bol rozobratý zvyšok kúrie spolu s kamennou sýpkou. Materiál z nich použili na stavebné účely pri budovaní rodinných domov.
