Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Aktuálne počasie

dnes, štvrtok 28. 3. 2024
mierny dážď 14 °C 9 °C
piatok 29. 3. mierny dážď 16/8 °C
sobota 30. 3. oblačno 22/10 °C
nedeľa 31. 3. takmer jasno 21/11 °C

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Napíšte nám

l

Dátum a čas

Dnes je štvrtok, 28.3.2024, 18:34:15

Návštevnosť stránky

Návštevnosť:

ONLINE:7
DNES:520
TÝŽDEŇ:1274
CELKOM:1189494

Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

English French German Italian Polish Russian Slovak Spanish

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Navigácia

Obsah

Zvykoslovie

 

Výročné zvykoslovie

 

Po ukončení jesenných prác na poli sa v minulosti život v obci preniesol v podstatnej miere do obydlí. Obdobie na rozhraní jesene a zimy bolo odpradávna považované za čas, v ktorom nadobúda prevahu zlo nad dobrom. Predstavy o narastajúcej aktivite bosoriek a zlých mocností vôbec, vyvolávali v ľuďoch pocity úzkosti a strachu, ale zároveň aj snahu čeliť domnelému nebezpečenstvu pomocou rôznych magických predmetov a úkonov.

 

V obci Dlhé Klčovo podobne ako v širšom regióne okresu Vranov začínali jesenné zvykoslovné magické úkony dňom sv. Ondreja. Na Ondreja dievky chodili, po dedine a hádzali do okien kukuricu, na priadkach liali olovo cez kľúčovú dierku, pričom vyslovovali zaklínaciu formulku: Ondreju, Ondreju, ja ci olovo ľeju. Uliatym Figúrkam na základe fantázie prisudzovali zmysel. Ak figúrka pripomínala písmeno abecedy, vraj takýmto písmenom sa bude začínať meno jej nastávajucého. Ak pripomínala figúrka predmet, hľadali v ňom symboliku remesla. Napríklad podkova označovala budúceho ženícha ako kováča, ihla krajčíra, ap.

 

Sviatok svätého Mikuláša si v obci pripomínala takmer každá rodina svojim spôsobom. Nebolo zvykom, aby chodil Mikuláš po dedine. Ak boli v rodine malé deti, obliekol sa za Mikuláša niekto zo starších členov rodiny. Navliekol si kabát - gerok, alebo kožuch. Bradu mal urobenú z konopí – z kloča, čiapka bola vyrobená z červeného krepového papiera uprostred s bielym krížom na spôsob biskupskej tiary. Namiesto nohavíc spustený kus domáceho plátna symbolizoval kňazské rúcho. Deťom, ktoré sa pred ním najprv pomodlili, rozdal jabĺčka, prípadne kocku cukru zakrucenu v papiriku.

 

Na Luciu sa mládež poschádzala, parobci pobrali vráta kapuri, pozahadzovali ich kde-kade a hlinené hrnce hodili dievky do tých domov na prikľece, kde mali parobka. Obliekali sa tak, ako v hociktorý iný všedný deň.

 

Vianočné obdobie začínalo Štedrým večerom, kedy sa každá rodina zišla k štedrovečernému stolu. Prestrel sa partok pod nohy, pod ktorý gazdiná položila korýtko s obilninami. Nesmeli chýbať oblátky s medom, bobaľky a kozarova poľivka s juchu, z koláčov makovníky a orechovníky. Ďalšia skladba jedál bola viac či menej variabilná a závisela od rodiny. Riad po večeri neumývali, ale všetok uložili pod stôl a umývali ho až na druhý deň. Z pomýj získaných po umytí riadu odložili časť do fľaščičky, ktorú uzavreli a uskladnili. Jej obsah používali ako prostriedok proti urieknutiu, podobne ako uhľiky v prípade z oči zaužívané najčastejšie.

 

Keď sa rodina vrátila z polnočnej omše, každý sa umyl v lavóre, na dne ktorého sa nachádzali mince. Zobral si ich ten, kto sa umýval posledný. Mince symbolizovali hmotné zabezpečenie rodiny v nasledujúcom kalendárnom roku.

 

Počas Vianoc chodievali v minulosti po jednotlivých domácnostiach betlehemci, v tomto prostredí nazývaní jaśľičkare. Boli to vlastne štyria chlapci – Anjel, Fedor, Stach a Gubaš. Prví traja boli oblečení v bielych šatách z vysokými papierovými čapicami na hlave. Od nich sa výrazne odlišoval Gubaš. Mal na sebe kožuch prevrátený naruby, v gatiach napchatú slamu a v ruke držal sekerku. Veľmi sa ho báli malé deti. Anjel nosil vyrezávaný drevený betlehem. Za odmenu dostávali betlehemci zrno a kukuricu, ktoré predajom speňažili a s peniazmi sa podelili. Tradícia betlehemských hier po dlhom odmlčaní v rokoch totalitného režimu sa po “nežnej revolúcii” v obci opäť obnovila.

 

Starým novoročným zvykom je, že koledníci chodia vinšovať po rodine a susedoch. Na Tri krále chodil farár svätiť domy, dnes už len tam, kde je pozvaný. Na dvere každého domu napíše kriedou G-M-B, iniciály mien Gašpar–Melichar-Baltazár a príslušný letopočet.

 

Koncom jesene a podstatnú časť zimného obdobia boli práce v domácnosti poznamenané priadkami. V obci Dlhé Klčovo sa chodilo priasť do tzv. kúdeľných chyží, ktorých bolo na dedine asi 5-6. Na priadkach sa osobitne schádzali dievky a osobitne nevesty. Niektoré priadli na motorkoj (kolovrátku), iné na kúdeliach. Spravidla v druhej izbe popri priadkach sa zabávali muži hrou v karty. A nebolo výnimkou, že v čase oddychu sa k nim rady pridávali niektoré ženy. V období priadok , približne raz za dva týždne, še popribiraľi parobci aj dievčatá, t.j. nahodili sa do rôznych handier jak cigáni, abo še taka svadba zrobila. Muži sa obliekli za ženy a naopak ženy za mužov. Pribirance chodili po dedine, zastavili sa pri každej kúdeľnej chyži, kde vystrájali kdejaké fígle a žarty. Stále sa vytvorila skupina mládeže z inej kudzeľnej chiži, pokiaľ sa všetci nevystriedali.

 

Známym zvykom bol lamani večar, keď sa parobci uzhodli, že dievkam pôjdu urobiť nejakú neplechu. Zvyčajne im lámali vrchy kúdelí, od čoho je odvodený názov večera. Parobok, ktorý mal frajerku, priniesol so sebou urobený aj nový kus kúdele, zväčša parádne vyrezávaný. Stávalo sa, že dievka vytrvalo odmietajúca mládenca prišla o starú kúdeľ, ale novú nedostala - odmietnutý sa jej vypomstil za ignoranciu. Okolo lamaňika sa v Dlhom Klčovom hostina nerobila.

 

Inak to bolo v prípade prepradanej noci. S týmto termínom v rámci etnografického výskumu vranovského regiónu sme sa zatiaľ stretli len v obci Dlhé Klčovo. Prepradana noc sa konala vo fašiangovom období, ale jej dátum sa fixne neviazal k určitému dňu. Stanovila ho gazdiná kam sa chodilo priasť podľa toho, ako jej vyhovoval. Priadlo sa celú noc až do rána, preto sa noc označovala ako prepradana. Gazdiná sa odvďačila priadkam hostinou - pripravila krepľe, napiekla kysnuté koláče, navarila kapusti zos šoudru a nechýbala ani doma vyrobená pálenka.

 

Obdobie fašiangov, ktoré bolo poznačené niekedy až bezuzdnou zábavou, sa pre gréckokatolíckych veriacich končilo v nedeľu pred krivým pondelkom, u rímskokatolíkov to bol utorok pred popolcovou stredou. V posledné fašiangy vyvrcholila zábava veľkou fašiangovou hostinou. Gazdinky sa na ňu riadne nachystali, lebo sa poschádzalo viac parobkov a dievok ako zvyčajne cez priadky. Matky nachystali deň pred hostinou poživeň tak, ako by išlo o svadbu. Napiekli sa kysnuté skrúcané koláče (makovníky, orechovníky), navarila sa polievka. K uvarenej sliepke podávali varené zemiaky, pripravila sa kapusta zos šoudru, zajačia omáčka s chlebom, plnená kapusta a samozrejme na trávenie neodmysliteľná domáca pálenka. K dobrej nálade výdatne prispievali hudaci, ktorí v skorších časoch hrali posledné tri fašiangové dni za sebou, no nikdy sa nehralo a netancovalo v piatok. Cigánske muziky chodievali z Rakovca, zo Strážskeho a z Nacinej Vsi. Zábava sa začínala vyhlásením:

 

Na znamojsc śe dava mimorjadňe smutna sprava,
že vše o takim čaśe fašengi śe konča zaśe.

 

Ak prišli ku skupine mladých parobci a dievky z ostatných chyží, dali im domáci sólo, čím vyjadrili príchodzím vzájomnú spolupatričnosť a úctu. K bitkám došlo predovšetkým vtedy, ak išlo o problémy s frajerkami.

 

V minulosti sa v období fašiangov konalo najviac svadieb, s čím súviseli časté zabíjačky.

 

Deň pred začiatkom pôstu vyčistili gazdinky všetky hrnce popolom od masti, lebo celé pôstne obdobie sa nielenže nejedlo mäso, ale vôbec sa nepoužívala ani bravčová masť. Naviac sa v dedine dodržiaval aj strohý pôst, t. j. pôst od mlieka, vajec a všetkých mliečnych výrobkov (tvaroh, maslo...) gréckokatolíckymi veriacimi v pondelok, stredu a piatok, rímskokatolíci tento druh pôstu dodržiavali v stredu a piatok.

 

Pred vyvrcholením pôstneho obdobia vo Veľký týždeň sa na Kvetnú nedeľu poschádzala v dedine mládež, najmä dievky. Chodiac hore-dole dedinou v radoch po tri až štyri, spievali chorovodné piesne, ktoré patria k najstarším typom piesní na Zemplíne:

 

Chodziľi žuravi ponad Mihaľovce,
Ej, čekajce dzivočki, zoberu vas gdovce.
Gdovce še ženiľi, dzivočki ňebraľi,
ej, dlužanske dzivočki na maglov ostaľi.

 

Dievky boli oblečené celé v bielom a v Dlhom Klčove ich nazývali pavički.

 

Predveľkonočné trojdnie začínalo Zeleným štvrtkom, kedy všetky gazdinky varili svojim rodinám pirohy vraj preto, aby mali hospodári tluste kravi. Tento zvyk sa v obci udržal v mnohých rodinách dodnes.

 

Bolo tradíciou, že na Veľký piatok, keď sa v rímskokatolíckom kostole v rámci bohoslužby dala k poklone Sviatosť Oltárna, držala mládež pri Božom hrobe čestnú stráž. Dievky boli oblečené celé v bielom a mládenci alebo ženáči v hasičskej uniforme s helmou na hlave a kopijou v ruke. Dievky kľačali na kľakadlách a muži stáli v pozore, kým nedošlo k striedaniu stráže, pravidelne po každej hodine. V sobotu poobede okolo tretej hodiny, keď sa svätila paska, odobrala sa čestná stráž do gréckokatolíckeho kostola, kde pokračovala vo svojej úlohe až do Vzkriesenia v nedeľu ráno.

 

Už v deň Veľkého piatku, ale najneskôr v Bielu sobotu ráno, chystali a dodnes chystajú gazdinky veľkonočné požívatiny, ktoré sa nesú v košíku k sväteniu. Upiekli veľkonočný koláč pasku, uvarili šunku šoudru, pripravili hrudku - syr z mlieka a vajec. Veľkonočné vajíčka uvarili buď v cibuľových šupkách alebo ich zdobili voskom a farbuľkami. Do košíka dali aj cviklu s chrenom, domácu klobásu, maslo a v poháriku soľ. Z tejto soli dali lízať kravám, keď prvýkrát išli do poľa. Rímskokatolíci jedli sväteniny už v sobotu, gréckokatolíci až v nedeľu po raňajšom Vzkriesení. Gazdinky s posväteným košíkom rýchlo utekali domov, lebo verili že vďaka tomu im nebudú kravy utekať z poľa. Keď prišli domov, zasadla rodina za stôl a matka alebo stará matka najprv odkrojila a dala na stôl zo všetkého v košíku. Potom sa všetci spoločne pomodlili, až tak začali jesť. Mimo svätenín sa na Veľkú noc podávala aj pulňina. Celý sviatočný deň strávili rodiny doma. Nevychádzali na dedinu, nechodili ani po návštevách. Dokonca ani krčmy vo Veľkonočnú nedeľu neboli otvorené.

 

Veľkonočný pondelok patril vždy oblievačke. Na oblievačku chodili parobci až poobede, v podobnom prerozdelení ako na priadky. Oblievačov pohostili všetkým čo poskytoval veľkonočný košík, ale tu už nechýbala pálenka. Ak mala dievka v skupine parobkov vážneho nápadníka -frajira, zdržal sa dotyčný u rodiny svojej vyvolenej podstatne dlhšie ako ostatní. Poobede alebo k večeru sa zišla dlhoklčovianska mládež uprostred dediny. Dievky už nespievali chorovodné piesne, ale tancovali karički.

 

Na rozdiel od šarišskej časti okresu, kde mládenci dievkam stavali máje v období Turíc, na Zemplíne, a teda aj v Dlhom Klčove, osadzovali parobci máje v noci z 30. apríla na 1. mája. Maj bol vrchol stromčeka ozdobený farebným krepovým papierom alebo pestrofarebnými stužkami pantlikami. Ak náhodou dievka mala dvoch nápadníkov a jeden z nich urobil maj, ten druhý ho naprotiveň prvému ukradol. Preto si dievky maje strážili.

 

Akýmsi zavŕšením výročných zvykov bola svätojánska noc, keď sa za dedinou poschádzali parobci a dievky a pálili jánske ohne. Spravili sa viaceré malé vatry, ktoré bujarí mládenci preskakovali. Popritom dievky sa vzali do koľesa a spievali:

 

A na Jana, na Jaňička, kupala śe lastovička.
Kúpala śe, močila śe, na Jaňička volala śe.

 

Po Jánovi začínali chlapi kosiť a práca sa v podstatnej miere presunula do polí takže sa rôzne zábavy a radovánky odmlčali opäť do jesenného obdobia.

 

Žatvu začínal roľník na kolenách s modlitbou na perách, aby mu Boh uchránil úrodu od krupobitia. Ukončenie žatvy uvitím dožinkového venca sa stalo v obci tradíciou až po vzniku jednotného roľníckeho družstva, ktorý sa odovzdával jeho predsedovi.

 

Rodinné obyčaje

 

Svadobná družina - 1946Životný cyklus človeka začína narodením dieťaťa. Stáročiami ustálené normy správania súvisiace s narodením a prijatím novorodenca do dedinskej a zároveň aj cirkevnej komunity, teda aj samotný obrad krstu, sú aj v súčasnosti veľmi významnou zložkou života predovšetkým dedinského obyvateľstva.

V Dlhom Klčove pri poslednom sčítam ľudu z vyše 1300 obyvateľov iba piati uviedli, že sú bez vyznania. Ako veriaci ľudia, považujú Dlhoklčovania (alebo Dlužančaňe, ako si sami hovoria), cirkevné obrady pri významných životných medzníkoch (narodenie, svadba, smrť) za dôležitú a neoddeliteľnú súčasť života. Náboženské obrady boli vždy podfarbované ľudovými zvykoslovnými prvkami a rôznymi magickými úkonmi.

Pri skúmaní zvykoslovných obradov týkajúcich sa novorodenca a krstu je dôležitou otázkou kmotrovstvo. Kmotrovia boli a sú vyvolená rodina. V súčasnosti sa pri výbere krstných rodičov dieťaťa manželia viac orientujú na pokrvnú rodinu, ale v minulosti bol pravidlom opak. Kmotrovci sa vyberali z radov vážených ľudí v rámci dedinského spoločenstva, priateľov ap. Keď sa mladým manželom narodilo dieťa, spoločne zasadli a poradili sa, koho zavolajú k odriekaniu dieťaťa. Následne poslali valalsku babu, aby dotyčných oslovila. Keď babica prišla k budúcim kmotrovcom, odovzdala im pozdravy od vysielajúcej rodiny. Keďže mladí manželia si vyberali zvyčajne mladých kmotrov, opýtala sa valalska baba rodičov parobka alebo dievky, či súhlasia, aby ich syn alebo dcéra išli odriekať. Bolo nepísaným zákonom, že odpoveď znela vždy pozitívne. Pozvanie odoprieť sa totiž nepatrilo. Zdvorilostnú konverzáciu, v rámci ktorej boli budúci kmotrovia oboznámení s termínom krstín a ďalšími podrobnosťami, ukončila valalska baba svoje poslanie slovami, žebi śe mocno ňeroskeľtovalli. Posledná fráza je veľmi zaujímavá z dôvodu, že hneď začal veľký zhon, prípravy, nákupy, lebo každý považoval za svoju povinnosť priniesť kreśnecu čo najviac darov, co najkrajšu križmu, aby sa nezahanbil pred ostatnými.

Krstiny sa konali vždy v nedeľu. Deň predtým, v sobotu poobede, niesli štyri ženy nielen zajdu na chrbte, ale každá z nich ešte voľačo aj v rukách, tak z kmotrovej ako aj kmotrinej strany. Pre ilustráciu uvádzame podrobný popis darovaných vecí na križmu v 50. až 70. rokoch nášho storočia. Šaty pre novorodenca tvorili obsah jednej noše, medzi ktorými nesmeli chýbať perinka i prikrývadlo na krstenie, perinka na všedný deň, 5 košieľok, 5 reklíkov, balík plienok, gumené nohavičky, veľká plienka na kúpanie, 3 dupačky, 3 mockoviki, topánočky, rukavičky, 4 alebo 5 pokrovčiki (deky), fľaša na mlieko pre novorodenca a cumlíky. Okrem toho niesli 4 torty, 2 košíky medovníkov, 2 koláče, 1 košík párkov, l košík pomarančov, 2 sliepky, domáce rezance, 6 fliaš zaváraniny, 2 salámy, horčicu, l košík makovníkov alebo orechovníkov, 2 litre vína, 4 fľaše "drahej pálenky".

V deň krstu ráno išli obaja kmotrovci s dieťaťom do kostola. Spolu s nimi išla aj valalska baba. Povinnosťou matky dieťaťa bolo ísť na vivodki, ktoré jej umožnili voľnosť pohybu, pretože po pôrode nesmela šestonedieľka prekročiť medzu. Po ukončení obradu krstu sa vrátili všetci spoločne domov a kmotra povedala: Daľi sce nam pohančatko a mi vam davame krescančatko. Pochvaľeni Jeźiś Kristus. Krátko sa pohostili a odišli domov. Na obed sa kmotrovci vrátili na krstiny už spoločne so svojimi rodinami. Každá z prichodiacich žien niesla veľkú tortu a každý chlap fľašu pálenky. Počas hostiny, ak bola ostýchavá kmotra a nechcela spievať, zaspievali jej prítomní hostia:

Ej, aňi toto kreśňe veśele ňebudze,
kec jeho kresna mac śpivac mu ňebudze.


Keď sa chýlilo k večeru, bolo zaužívaným zvykom volať na krstiny aj susedov, nezriedka až z ôsmich domov. Susedia už nenosili dary priamo na krstiny, ale dohodli sa, v akom poradí budú nosiť každú sobotu manželom novorodenca jedlo tak, že u novokrstenca mali na niekoľko nediel dopredu zabezpečenú hostinu.

V súvislosti s novorodencom boli zaužívané magické úkony, ktoré mali byť preňho zábezpekou múdrosti a dobrého hospodárenia v dospelosti. Keď sa novorodenec prvýkrát kúpal, dali mu do rúčky batuch, aby bol z neho dobrý gazda, a potom pero a ceruzku, aby sa dobre učil. Dieťaťu sa do krstu nesmeli vešať plienky na dvor a do jedného roka veku dieťaťa sa nevylievala voda z jeho kúpeľa po západe slnka, aby nad ním nezískali moc temné sily.

Prvky mágie a ľudovej obradovosti sa (až na ojedinelé prípady) vytratili zo života súčasníkov a upustilo sa aj od prehnane veľkých hostín.

Deti prežívali prvé roky svojho života v minulosti podstatne pokojnejšie ako dnes. Hry na lúkách sa striedali s povinnosťami doma i na poli. Tí najmenší pásli husi na pažiti, väčší museli pomôcť s dobytkom, či pri žatve. V období dospievania bol u dievčat prerod na dievku menej nápadný ako u chlapcov. Trinásť až štrnásťročné dievča, ktoré sa cítilo už dosť veľké, mater vyobliekala a priviedla na zábavu. Kto chcel byť parobkom a chodiť na zábavy, musel prejsť obradom vizvoľovaňa. Štrnásť-pätnásťročný chlapec, ktorý chcel byť vizvoľeni za parobka, kúpil liter pálenky a postavil ho v krčme na stôl pred sediacich parobkov. Oni ho najprv vzali medzi seba, vyhodili trikrát dohora, spoločne si pripili a prvý parobok v dedine prikázal, aby muzikanti vizvoľenemu zahrali. Novozvolený parobok dostal do tanca jednu z prítomných dievok. Nevyberal si ju sám, ale určili mu ju. Po tanci jej kúpil čokoládu. Týmto bol celý obrad ukončený. Parobok od toho času mohol na zábavy chodiť voľne. Ako uvádza v jednom z rozhovorov pre magazín Východoslovenských novín z 28. mája 1987 dnes už nebohý Juraj Šaffa, známy ľudový tanečník z Dlhého Klčova, zábavy sa takmer nikdy nezaobišli bez väčšej či menšej bitky kvôli frajerkám a iným nezhodám medzi mládencami.

Dobrý parobok sa na zábavu predovšetkým poriadne obliekol. Klobúk s veľkým zahnutým kohútím pierkom, "olovjanka" na trstenej palici a v mnohých prípadoch aj revolver - to boli veci, bez ktorých sa na zábave nemohol objaviť. Olovo do "olovjanky" získavali roztavením uzáverov sifónových fliaš. Zábavy sa konali nielen v dedinskej krčme, ale aj na iných miestach, najčastejšie pri moste prostred obce. Keď pršalo, aj v stodole. Do Dlhého Klčova prichádzali parobci zo širokého okolia, najčastejšie z Kladzian z obce Vranovské Dlhé. Výnimkou neboli ani mládenci z Nižného Hrabovca, či Nižného Hrušova. Ako spomína pani Anna Mattová, v 50. rokoch 20. storočia bolo v Dlhom Klčove takmer 80 dievok, ktoré pekne spievali a pri tom rady tancovali karičku. Keďže dievok bolo veľa, vytvorili menšie karičky v jednej veľkej na spôsob sústredných kružníc.

Dospelí mládenci, keď prišiel ich čas, rukovali na vojnu. Každý si niesol drevený kufor, označený menom vojaka. Bolo zvykom, že obecný richtár dal pristaviť pre regrútov vozy s konským záprahom a dedina ich za spevu vyprevadila k železnici.

Zábavy boli príležitosťou k užšiemu vzájomnému kontaktu medzi dedinskou mládežou, ktorý neraz vyústil v sobáš. K rozhodnutiu prijať sviatosť manželstva pristupovali ešte pred polstoročím podstatne mladšie páry ako v súčasnosti. Nebolo žiadnou výnimkou, ak sa vydávalo šestnásťročné dievča. Ešte pred svadbou, pri chodení, vyvstali mnohokrát problémy, keď sa nepohodlí rodičia oboch zaľúbencov pre majetkové rozdiely. Zvyklo sa hovoriť: Bočkor do bočkora, čižma do čížmi, t. j. každý by si mal hľadať seberovného životného partnera.

 

Dlhoklčovská nevesta - r. 1952

Dlhoklčovská nevesta - r. 1952

Priebeh predsvadobných príprav, aj samotnej svadby bol v Dlhom Klčove nasledovný: Na pytačky išiel parobkov otec do domu dievkiných rodičov. Ak došlo medzi budúcimi svatovcami k dohode, keľo źeme dajú do chasnu a iprepisac do gruntu rodičia nevesty, určili termín ohlášok a svadby. Svadba sa konala zvyčajne v utorok alebo vo štvrtok. Týždeň pred sobášom v nedeľu chodila mlada so staršou družičkou volať dievky za družičky a mladi so starším družbom zasa parobkov za družbov. Matky mladých snúbencov chodili v ten istý deň zvolávať ženy za kuchárky a chlapov za čopňarov. Deň pred svadbou ráno zabili ošípanú a jalovicu. V 50. až 70. rokoch 20. storočia zvykli na dvore urobiť stan, aby svadobčania v prípade daždivého počasia boli krytí. Večer prišiel do domu mladej nevesty mladi s družkami aj muzikantami hrac vence. Posadali si okolo stola a popri vití vencov z barvinka tancovali a spievali dlho do noci, medzi inými aj túto pieseň:

 

Śedla muška na konárik, otrepala kvet,
zarmucila jedna bida švarnoj dzivkoj svet.
A čo plačeš, čo narikaš, čoho že ci žaľf?
Toho vinka źeľenoho, coś ode mňe vźal.
Čom śi tedi ňeplakala, kedim ot ce bral?
A ja sebe tak dumala, že figľoval.
Šak ja sebe tak dumala, že ti figľuješ,
že ti muj źeľeni vinok nazad daruješ.

Na druhý deň skoro ráno prišli kuchárky variť. Dve ženy - susedy, alebo niekto iný z rodiny - chodili volať po dedine na frištik, na pridani a na večeru. Pozvaní na frištik išli hneď, pričom každá prichodiaca žena vzala do chľebovki múky alebo zrna. Uliali im pálenky, dali zakusnúť koláča a potom sa pozvaní pobrali domov. Tí, ktorých volali na pridani, prišli do domu nevesty, naložili na koňmi zapriahnuté vozy periny, šaty, kasnu i šifoner mladej. Nakoniec svadobčania sadli na vozy a doma u ženícha všetko poskladali. Skôr ako ich pohostili, zaspievali:

Šicko še nam bači, ej, i chiža i slama,
ľem še nam ňebači, ej, pľeveň otarhana.

Ráno v deň svadby okolo desiatej hodiny sa svadobčania zišli najprv u mladého ženícha, ktorý śe odpital od rodičov. Potom sa všetci pobrali do domu nevesty, kde bola odobierka od jej rodičov. Po ukončení sobášneho aktu v kostole, zaspievali mladej neveste vonku družičky:

Popať ti, Haňičko, na koscelne sadi,
jaki tvuj vinočok procik našich bľadi.

Následne na dvore u mladej nevesty obom mladomanželom družičky spievali:

Do kosce la jedno a s kosce la dvojo
a na teraz roček može budu trojo.

Svadobčanov usadili za stoly a začala hostina, pri ktorej sa hojne jedlo, pilo a tancovalo. Po opätovnej odobierke od rodičov pobrali sa mladí manželia aj s celou svadobnou družinou do ženíchovho domu. Pred odchodom zaspievali na dvore neveste:

Popať ti, Haňičko, na strední oblačok,
jak za tobu plače ocec ňeboračok.

Ženíchova matka čakala nevestu u nich napriedomí. Privítala ju slovami: S čim śi mi tu prišla ňevesto moja? Mladá nevesta jej odpovedala: Zos śčejscom, zos zdravjom i s Boskim požehnaňom. Hneď po tom dali mladuche na ruky chlapca, aby porodila do roka syna. Opäť sa tancovalo, spievalo, jedlo a pilo až do polnoci, kedy začínal redovi tanec. Mladú nevestu začepili, uviedli do kruhu a spievali:

Ej, redovi, redovi, ej, redovi, redovi,
a či každi hotovi a či každi hotovi.

Ako prvý tancoval s mladou nevestou starší družba, ktorému spievali:

A ti, družbo, pozachoc, budze tvoja perša noc.

Krátko ju pozvŕtal a do tanca ju bral ďalší z kruhu. Všetci, ktorí tancovali redovi s mladou, jej na konci tanca dali do šatôčky, ktorú držala v rukách, peniaze. Ako posledný prišiel tancovať redovi ženích, ktorému patrila nasledovná pieseň:

Ej, chmara, chmara, belava chmara,
popačce vi, dobrí ľudze, jaka to para.
Ej, jačmeň, jačmeň, źeľeni jačmeň,
už ja tebe, ženo moja, hneś večar načňem.
A kec ňe hneśka, ta na druhi dzeň,
už ja tebe, draha ženo, ňeegedujem.

Vzal ženu na ruky a odišiel s ňou do humna. Zábava pokračovala ďalej bez nich. Ráno sa hostia opäť poschádzali v ženíchovom dome. Hovorili tomu na počopini. O týždeň neskôr - v nedeľu sa všetci zišli u rodičov mladej nevesty, ktorá až do toho dňa nesmela navštíviť svoju matku. Tradovalo sa totiž, že v prípade porušenia zákazu zomrie.

Na rozdiel od krstín a svadby, patrí smrť k neradostným stránkam života človeka. Ale tak, ako pri prijímaní novorodenca do dedinskej aj cirkevnej komunity, aj pri rozlúčke s ním na pozemskej ceste životom, sa poschádzali obyvatelia do domu mŕtveho, aby mu vzdali poslednú úctu a povedali posledné zbohom. Do dnešných čias je zvykom, že večer sa pri mŕtvom modlia ženy svätý ruženec. Po ukončení modlitby, pred rozchodom domov, pohostia prítomných koláčmi a pálenkou. Pri zosnulom do rána zotrvávajú muži pri hre v karty. V prvú noc po pohrebe zvykli v minulosti dať doma na stôl pohárik s vodou, uterák a sviečku (neskôr zažínali elektrickú lampu), lebo verili, že duša umrelého sa v noci príde zmic.

V priebehu uplynulých štyroch až piatich desaťročí sa niektoré zvykoslovné prvky zo života miestnych obyvateľov úplne vytratili. Snáď najmenej premien sa dotklo svadobných obradov. Tradičnú zvykoslovnú kultúru obyvateľom nielen tejto, ale i okolitých obcí, približuje v posledných rokoch v rámci svojich vystúpení tunajšia folklórna skupina. Vďaka nej sa mladý človek oboznamuje a starší sa v spomienkach vracia do minulosti, ktorá oplývala bohatstvom a krásou ľudových piesní, tancov a povier, ale predovšetkým družnejším a veselším životom dedinskej komunity, naplneným mnohými spoločnými posedeniami, hrami a zábavou.